Ako človeka, ktorý doslova uctieva rovnosť každej ľudskej bytosti s inými, ma poslednú dobu prekvapuje, že ešte stále vídam ako sa riešia práva žien. Prekvapuje ma, že sa vôbec musia riešiť. Pretože pokiaľ si pamätám čo-to zo zákonov a hlavne z ústavy SR, nespomínam si, že by ženy mali byť niekým menejcenným. Práva žien sú predsa obsiahnuté medzi ľudskými právami, ktoré deklarujú, že sme si všetci rovní.
Dnes už je nad slnko jasnejšie, že ženy nezaostávajú oproti mužom v žiadnej z oblastí života. Poznám dokonca mnoho úžasných žien, ktoré prekonávajú väčšinu mužov. Sú bystrejšie, sčítanejšie, úspešnejšie, prípadne robia pre tento svet oveľa viac, ako ich mužskí „protivníci“. Cez deň pracujú, niektoré podnikajú, iné sú leaderkami v rôznych oblastiach. Večer sú manželkami a matkami a často zvládajú toho ďaleko viac, ako ich muži.
Prečo sa teda ešte v roku 2021 musí bojovať za ich práva? Prečo ešte stále často zarábajú za tú istú prácu menej (približne o 15%!)ako muži? Prečo sú často vnímané ako slabšie a menej schopné aj napriek tomu, že väčšinou sú to práve ony, ktoré sa po rozdelení rodiny starajú o dieťa popri práci, ktorá je mnoho krát fyzicky veľmi náročná a finančne podhodnotená?
Celé to nejako nedáva zmysel.
Pátral som po vysvetlení a je až šokujúco jednoduché. Nie je to zákonmi. Nie je to dobou. Nie je to dokonca ani spoločnosťou, pretože spoločnosť o ničom nerozhoduje. Rozhoduje vždy konkrétny človek.
Je to tým, že o týchto podmienkach pre ženy niekto konkrétny rozhodol. Nie pre všetky ženy, ale iba pre tie, ktoré sú v jeho okolí a na ktoré má vplyv. Bol to niekto, kto určuje pravidlá v nejakej organizácii, nejaký riadiaci pracovník. A bol to pravdepodobne muž.
Tento muž rozhodol, že ženy si zaslúžia menšiu výplatu, ako ich mužskí kolegovia. A to napriek tomu, že je to nielen nespravodlivé, vzhľadom na ich rovnocenné výkony, ale aj protizákonné. Je to totiž diskriminácia. Vzniká teda otázka, prečo to tak dotyčný urobil a prečo to dodnes robia viacerí. Keď som sa dostal až k vysvetleniu, že to je vždy rozhodnutie jedinca a nie celej skupiny, vtedy mi to celé začalo dávať zmysel.
Urobil tak nie preto, že by ženy boli horšie, pretože preukázateľne nie sú. Urobil tak preto, lebo im chcel pravdepodobne dať pocítiť, že sú menejcenné. A túto potrebu mal, lebo možno nezniesol ich rovnocennosť s ním, pretože sám skrýva svoj vlastný pocit menejcennosti. Človek, ktorý si je vedomý vlastnej hodnoty, nikdy neznižuje hodnotu iných ľudí. Robí tak iba ten, ktorý potrebuje navýšiť pred ostatnými seba. A navyšujú sa nad ostatných iba ľudia, ktorí majú komplexy a nízku mienku o sebe.
Nerovnocennosť žien v západnom svete teda nemusí byť politickou vecou, ani pozostatkom dávnych čias. Je to väčšinou individuálny problém v určitej skupine, v ktorej pravidlá určuje muž s komplexom menejcennosti. Ak chceme, aby táto nespravodlivosť vymizla, postavme mimo našu morálku každého jedinca, ktorý akejkoľvek žene jej práva uprie. Je naša spoločenská zodpovednosť týchto nadradených ľudí neprijať a vytlačiť ich preč z vedúcich pozícií.
Nedopusťme viac, aby kvôli zopár pomýleným jedincom boli utláčané naše ženy, matky, či dcéry. Pretože tento svet robia nielen krajším miestom pre život, ale hlavne ho dotvárajú práve tým, čo nám mužom chýba.
Bez nich by tento svet proste nefungoval.